Povedal kedysi Džingischán, že kto hovorí pravdu, nezomrie na chorobu. Narodil som sa do takej šťastnej doby, že hoci od ranej dospelosti som si dovolil hovoriť pravdu, tak žijem. Dokonca aj keď som už chorý, dôvodom je raná staroba. Viacerí ešte starší ľudia mi už dlho hovorili a doteraz hovoria, že takýto nezmyselný a neuveriteľný neporiadok, aký vidia v súčasnosti, nezažili ani za druhej svetovej vojny.

Aj to, čo sa deje s Cirkvou a či s náboženstvom všeobecne, naozaj a vôbec nie je s kostolným a ani všeobecným poriadkom. Naša zodpovednosť je teda veľká a stále väčšia aj u nás –  tuctových kresťanov a tobôž u hierarchov a zodpovedných. Ich šťastie a ich potreba je v tom, že predsa len hlásajú evanjelium, aj keď niekedy to svoje a to je aj nepretržitým dôvodom ich bytia. Ale aj dôvodom ich väčšej zodpovednosti a aj prísnejšieho posudzovania zo strany ich stále múdrejších a vzdelanejších ovečiek. Stále by si mali tiež uvedomovať, že zdokonaľovanie spoločenstiev väčšinou zariaďujú nie rôzne inštitúcie, či už svetské, alebo náboženské, ale práve svätci a proroci, teda jednotlivci odhodlaní a schopní uvádzať veci na pravdivú a všeobecnú mieru.

Ja sa síce už dlhé roky o zlepšenie dokázateľne a konkrétne snažím, ale môj hlas počuť veľmi málo. Verím však stále tomu, že Boh, ktorému celý život dôverujem, ten môj slabý hlas zosilní, možno aj prostredníctvom iných.

Zažil a aj videl som veľa bolesti, fyzickej aj psychickej, dokonca som viackrát precítil aj blízkosť smrti a preto a napriek tomu denne ďakujem Bohu za milosť a talenty, ktoré mi tým to spôsobom daroval.

Pre pochopenie môjho prístupu k životu a histórii osobnej aj národnej, citujem jeden zo svojich raných zdrojov, moju starenku narodenú v roku 1910: „Byli tu maďaróni, potom čechoslováci, po nich gardisci a komunisci a včil sú tu globalisci. Ludé, kerí sa zvykli prezlékat a dycky byli s hanbú zadobre. A my sme dycky mohli enem cisknút tú svoju káru.“

Je to smutné, ale povýšenosť, nenávisť a bezohľadný kariérizmus bývajú často u nábožných ľudí, ktorí sa opakovane považujú za spravodlivejších, oveľa väčšie a odpornejšie ako u tých menších, ba aj väčších hriešnikov. Tí sa za svoje skutky reálne hanbia a s povzdychmi sa pred Bohom ospravedlňujú. História sa vskutku opakuje a už starodávny Kazateľ píše o veciach už videných a donekonečna sa opakujúcich. Príď nám Pane opakovane na pomoc!