„Vo svete, ktorý je čoraz viac vzájomne prepojený, nie je mier len jednou z mnohých otázok, ale predpokladom všeobecného spoločného dobra a skúškou morálnej zrelosti národov – najmä tých, ktorí nesú zodpovednosť za vládnutie.“ (Svätý Otec Lev XIV., Magnifica humanitas, 182)
Od roku 2014 sa do euroatlantického priestoru vrátila studená vojna, ktorú vyvolala ruská anexia Krymu a vnútorný konflikt na Ukrajine – konflikt, ktorý sa po invázii ozbrojených síl Ruskej federácie v roku 2022 zmenil na krvavú medzištátnu vojnu na východe kontinentu. Garanti Minskej dohody z roku 2015 (Nemecko a Francúzsko) v skutočnosti jej plnenie nezabezpečili. Ukrajina pritom mohla zostať celistvým, slobodným a demokratickým multietnickým štátom.
Európska únia, spoločenstvo orientované na mier, nedokázala využiť svoje vlastné dedičstvo a skúsenosti na to, aby tomuto konfliktu predišla alebo ho zastavila. V posledných desaťročiach sa tento projekt v podstate stal už len konzumentom mieru. Zdá sa, akoby sme už nemali skutočných nástupcov Schumana, Adenauera, De Gasperiho či Monneta, ktorí by stelesňovali ich postoje, činy a politické úsilie.
Podobne možno s pocitom sklamania položiť otázku, čo vlastne za posledných dvanásť rokov urobila OBSE (Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe), o.i. signatár Minskej dohody č. 1 (2014) pre kolektívnu bezpečnosť a spoluprácu v európskom priestore.
Skúška zrelosti lídrov
Ako sa uvádza v úvodnom citáte, mier slúži ako lakmusový test zrelosti, obzvlášť pre tých, ktorí nesú zodpovednosť za vládnutie. Viac ako 20 balíkov sankcií EÚ voči Rusku, sprevádzaných rýchlym a masívnym zbrojením v rámci EÚ a NATO, nás k mieru nepriblížilo ani o krok. Dôsledky vojnového stavu na Ukrajine – ale aj na Blízkom východe či v Iráne – sú mnohoraké a pre bežných občanov nákladné; prejavujú sa vysokými cenami energií, deficitmi verejných financií, štátnym dlhom, ekonomickou stagnáciou, krachmi podnikov a rastúcou migráciou. Politické posuny v Nemecku, spolu so sociálnymi nepokojmi a násilím vo Francúzsku – v krajinách, ktoré boli kedysi hnacou silou európskeho zmierenia, spolupráce a jednoty – si dnes vyžadujú zásadnú zmenu smerovania. Na druhej strane, po takmer piatich rokoch sa našla v západnej Európe odvaha k prvým telefonátom do Kremľa (Fínsko, Nórsko) a hľadá sa vyjednávací tím za EÚ.
Vojna na Ukrajine naďalej eskaluje. Situácia sa môže ešte zhoršiť. Na starom kontinente vypukli dve svetové vojny. História sa neopakuje, ale rýmovať sa môže. Zároveň treba dôrazne pripomenúť, že projekt zjednotenej Európy slúžil ako inšpirácia pre celý svet (čo viedlo napríklad k vzniku Africkej únie v roku 2002). Práve pre tieto protichodné historické skúsenosti je nevyhnutné uchovávať pamäť národov – a pestovať aj v súčasných generáciách pocit spolupatričnosti a spoločnej zodpovednosti. Pretože mier, stabilita, bezpečnosť a prosperita sú neoddeliteľne späté.
Cesta von z vojnového bahna a zo zacyklenej, opakujúcej sa politiky Západu však leží v rukách samotného Západu. Je zakotvená priamo v zakladajúcich dokumentoch EÚ a NATO – dokumentoch, ktoré vychádzajú z ústavných princípov a prirodzených záujmov demokratických národov. Tie isté princípy tvorili aj základ univerzálneho spoločenstva zasväteného mieru: Organizácie Spojených národov. Západ síce vyšiel z Prvej studenej vojny víťazne, no nedokázal zaistiť mier – ktorý je oveľa viac než len absencia ozbrojeného konfliktu. Nepodarilo sa nám vytvoriť zjednotenú Európu – jediné spoločenstvo zahŕňajúce Západ aj Východ. K zmenám došlo iba prostredníctvom rozširovania jedného pólu, pričom sa ignorovali hlboko zakorenené historické, kultúrne a geopolitické reality. Prešli sme od stavu bipolarity (trvala vyše 40 rokov po Druhej svetovej vojne) k unipolarite (30 rokov od pádu komunizmu v Európe). Teraz, keď sa éra „Pax Americana“ chýli ku koncu – čo je dôsledkom samotnej americkej politiky, rastúceho vplyvu Číny a formovania bloku BRICS – sa vynára multipolárny svet.
Na obzore sa črtá nový multilateralizmus. Je nevyhnutné usilovať sa o rešpektovanie a posilňovanie medzinárodného práva – rámca, ku ktorému treba súčasný medzinárodný vývoj opäť nasmerovať. Princípy, ktoré Robert Schuman a George Marshall uplatnili vo svojich plánoch na mierovú spoluprácu a povojnovú obnovu Európy, sú aktuálne aj dnes. Mali by sa opäť uplatniť a slúžiť ako základ pre skutočný a udržateľný mier. Dôstojná mierová dohoda je naliehavo potrebná a zároveň dosiahnuteľná. Je významná nielen pre súčasných lídrov, ale predovšetkým pre národy, ktoré dlhodobo trpia následkami vojny.
Nový Schumanov a Marshallov plán
Mnohí pozorovatelia vnímajú konfrontáciu medzi dvoma jadrovými mocnosťami v euroatlantickom regióne – ktorá sa odohráva prostredníctvom otrasov a vnútorného konfliktu na Ukrajine a vyvrcholila súčasnou vojnou – ako zástupnú vojnu. V dôsledku toho by Spojené štáty a Ruská federácia dnes mohli slúžiť ako hlavní, základní protagonisti nového „Schumanovho plánu“ (zameraného na zmierenie, spoluprácu a hospodárske spoločenstvo) a nového „Marshallovho plánu“ (zameraného na povojnovú obnovu a rozvoj). Vedenie vojny sa už netočí okolo uhlia a ocele, ale skôr okolo energetických nosičov a infraštruktúry, prírodných zdrojov a vzácnych nerastov.
Na základe tejto základnej bezpečnostnej a hospodárskej agendy by mohlo vzniknúť kvalitatívne nové spoločenstvo Západu a Východu. Musí byť otvorené v prvom rade národom Európy, Severnej Ameriky a Strednej Ázie. Pre niektorých sa dohoda medzi USA a Ruskom – ako hlavnými mocnosťami – môže zdať zradná, pre iných nepredstaviteľná a pre ďalších iluzórna. Mnohé reakcie na dohodu medzi Francúzskom a Nemeckom v máji 1950 o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele však boli podobného charakteru. Vzhľadom na jej celkový význam, jej bezprecedentný inovatívny charakter v dejinách medzinárodných vzťahov a hmatateľné výsledky, ktoré odvtedy priniesla, predstavuje uplatňovanie tých istých zásad v aktualizovanej podobe osvedčenú cestu k mieru, spolupráci a trvalo udržateľnému rozvoju.
Táto dohoda a dohoda nie sú v rozpore ani so záujmami Ukrajiny, ani so záujmami EÚ. Práve naopak. Za predpokladu dobrej vôle medzi zúčastnenými národmi by mohla dokonca uľahčiť konečnú realizáciu vízie Otcov zakladateľov: zjednotenej, celistvej, mierovej a prosperujúcej Európy.
Dôstojná mierová zmluva medzi Ukrajinou a Ruskom
Na takomto pevnom základe by sa potom mohla negociovať a prijať dôstojná mierová zmluva medzi Ukrajinou a Ruskom – za účasti a podpory USA a EÚ. Dôstojnú dohodu možno definovať ako výsledok zakorenený v realite – konkrétne v situácii na frontovej línii – ktorý súčasne rieši legitímne záujmy oboch strán týkajúce sa novej bezpečnosti, stability, normalizácie vzťahov a obnovy zničených území a infraštruktúry. Musí byť bez revanšizmu alebo ponižovania a bez akýchkoľvek dôvodov pre budúce pokračovanie konfliktu. Piliere dohody by mali okrem iného zahŕňať:
– Podpora návratu vysídlených osôb a utečencov do ich domovov a urýchlené riešenie humanitárnych otázok.
– Spravodlivosť, právny štát a ochrana ľudských práv spolu so zabezpečením prijateľných podmienok pre kultúru, jazyk a vzdelávanie etnických menšín podľa európskych štandardov.
– Riešenie územných otázok tak, aby sa oblasti obsadené vojskami RF nestali „sivými zónami“ právne neuznanými medzinárodným spoločenstvom. Medzinárodné právo pozná princíp samourčenia národov (obyvateľstva).
– Možnosť pre obe strany uzatvárať bilaterálne bezpečnostné dohody za predpokladu, že na ich územiach nebudú rozmiestnené zahraničné jednotky.
– Zrušenie všetkých sankcií.
– Zriadenie a spustenie Európskeho fondu na obnovu vojnou zničených území.
– Pokračujúci dynamický pokrok Ukrajiny smerom k integrácii do EÚ v súlade so štandardnými pravidlami a existujúcimi podmienkami.
– Ponuka EÚ Ruskej federácii na vzájomne prospešné a prijateľné strategické partnerstvo otvorené pre vyššie formy spolupráce.
Európska bezpečnosť a obrana
Výzvy na bezpečnú a obranyschopnú Európu sú opodstatnené – a to nielen kvôli súčasnej vojne vo východnej časti kontinentu. Sú v súlade s víziou a ašpiráciami zakladateľov EÚ. Som presvedčený, že EÚ by sa mala tiež vrátiť k pôvodnej koncepcii a návrhu na vytvorenie Európskeho obranného spoločenstva (EDC). Malo by byť vytvorené ako dohoda medzi dnes pripravenými a angažovanými krajinami podľa modelu použitého na vytvorenie Schengenskej dohody o spolupráci v oblasti hraničných kontrol. Táto dohoda vznikla v roku 1985 ako projekt zahŕňajúci päť štátov. V roku 1999 bola začlenená do Amsterdamskej zmluvy – teda do základného právneho rámca EÚ – ako Schengenský protokol. Dnes zahŕňa nielen Úniu, ale aj štyri krajiny mimo EÚ, pretože predstavuje výhodnú a otvorenú formu spolupráce. Vo vhodnom, zrelom štádiu svojho vývoja by sa nové, funkčné EDC mohlo stať súčasťou Zmluvy o EÚ a zároveň zostať otvorené aj pre členov mimo EÚ. Na dosiahnutie tohto cieľa je potrebné vykonať cielenú, konštruktívnu a zodpovednú prácu.
Možnosti nastúpiť na takúto politicky inovatívnu cestu sú otvorené a čas je veľmi vzácny. Odvaha, odhodlanie a vytrvalosť sú nevyhnutné pre dosiahnutie takéhoto prelomového cieľa. Tieto vlastnosti spolu s potrebným kreatívnym a konštruktívnym úsilím predstavujú „skúšku morálnej zrelosti národov, najmä tých, ktorí nesú zodpovednosť za vládnutie“. Vykročenie k mieru a jednote by bolo prínosom nielen pre Európanov a Američanov, ale malo by pozitívny dosah na celé medzinárodné spoločenstvo.
Ján FIGEĽ
Bývalý komisár EÚ
Prezident FOREF-Europe