Prečo spor Estónska s Pravoslávnou cirkvou sa týka celej Európy
Estónsko sa zvykne považovať za štát takmer vzorovej európskej precíznosti. Oceňujú sa tu presné pravidlá, transparentné postupy a jasne stanovené hranice toho, čo je prípustné. Zároveň sa tu venuje mimoriadna pozornosť všetkému, čo by mohlo súvisieť s ruským vplyvom. Po útoku Ruska na Ukrajinu sa táto ostražitosť ešte výraznejšie posilnila. Nie je na tom nič prekvapujúce: krajina má svoju históriu, svoje obavy a napokon aj nesporné právo starať sa o vlastnú bezpečnosť.
Precíznosť má však aj nebezpečnú vlastnosť: nesprávne východisko, ktoré bolo raz prijaté, môže krok za krokom viesť tam, kam sa pôvodne vôbec nemalo smerovať. Práve to sa podľa môjho názoru dnes deje v Estónsku, kde sa boj proti ruskému vplyvu postupne zmenil na tlak voči pravoslávnej cirkvi a otázky národnej bezpečnosti sa začali nenápadne prelínať s otázkami viery, kánonického usporiadania a cirkevnej jurisdikcie.
A to už nie je vnútorná záležitosť jednej malej pobaltskej krajiny. Je to otázka, kde súčasná Európa stanovuje hranicu medzi právom štátu chrániť svoju bezpečnosť a právom človeka slobodne rozhodovať o tom, v čo verí a ku ktorej cirkvi patrí. Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je najdôležitejšou medzinárodnou ľudskoprávnou zmluvou na európskom kontinente, ktorá zabezpečuje dodržiavanie najdôležitejších práv človeka a zároveň obsahuje inštitucionálny rámec (Európsky súd pre ľudské práva). Náboženská sloboda je garantovaná v čl. 9 Dohovoru. Vznikol na pôde Rady Európy v r. 1950. Pri vstupe do RE ho podpísali všetky členské štáty, aj Estónsko.
Posledné štyri roky žije Estónska pravoslávna cirkev, dnes označovaná ako Estónska pravoslávna kresťanská cirkev, pod takmer nepretržitým politickým a právnym tlakom. Najprv sa od nej požadovala väčšia samostatnosť od Moskvy, následne zmena stanov a názvu a potom sa otvorila otázka úplného prerušenia zostávajúcich kánonických väzieb s Moskovským patriarchátom. Metropolitovi Eugenovi zároveň nebolo predĺžené povolenie na pobyt, v dôsledku čoho musel Estónsko opustiť. Duchovným boli obmedzované možnosti vstupu do krajiny a minister vnútra Lauri Läänemets verejne hovoril o zámere označiť Moskovský patriarchát za teroristickú organizáciu. Osobne tiež diskutoval s Pühtickým kláštorom o možnosti prechodu pod inú cirkevnú jurisdikciu.
Každý z týchto krokov môže vláda vysvetľovať dôvodmi národnej bezpečnosti. Ak ich však posudzujeme ako celok, vytvárajú obraz, ktorý už možno len ťažko označiť za bežnú štátnu kontrolu dodržiavania zákona. Štát čoraz hlbšie vstupuje do priestoru, v ktorom by sekulárny predstaviteľ štátu zo samotnej podstaty veci nemal mať rozhodujúce slovo. Koniec koncov, dekrét a rozhodnutie nie je v kompetencii ministerstva vnútra a kánonické usporiadanie cirkvi by nemali určovať bezpečnostné zložky štátu.
K postoju Moskovského patriarchátu možno mať akokoľvek negatívny vzťah, možno ho považovať za politicky neprijateľný či dokonca nebezpečný. Európske chápanie slobody svedomia však spočíva práve v tom, že štát neurčuje človeku „správne“ náboženstvo ani „správneho“ patriarchu. Ak konkrétny duchovný porušil zákon, spolupracoval so zahraničnou spravodajskou službou, financoval protiprávnu činnosť alebo vyzýval k násiliu, existujú trestné vyšetrovanie, prokuratúra a súdy. Ak sa však namiesto konkrétneho protiprávneho konania stane samotná kánonická príslušnosť dôvodom štátneho tlaku, dostávame sa už do úplne inej právnej reality.
Estónska pravoslávna cirkev sa pritom pokúšala nájsť kompromis. V roku 2024 zmenila svoje stanovy a zdôraznila svoju administratívnu a finančnú nezávislosť. V marci 2025 prijala nový oficiálny názov, už bez zmienky o Moskovskom patriarcháte. Ak bolo skutočným cieľom štátu vylúčiť politické riadenie náboženskej organizácie zo zahraničia, mohlo to byť základom pre ďalší dialóg.
Postupne sa však ukázalo, že otázka je podstatne širšia: od cirkvi sa fakticky očakáva prerušenie samotnej kánonickej väzby. A práve tu vzniká zásadný problém. Štát má právo vyžadovať politickú lojalitu voči svojim zákonom, nemá však právo vyžadovať teologickú lojalitu voči náboženskému centru, ktoré je preň politicky prijateľné.
Je pozoruhodné, že prvou vážnou prekážkou tohto smerovania nebol Kremeľ ani Moskovský patriarchát, ale prezident samotného Estónska Alar Karis. Dvakrát odmietol podpísať zmeny zákona o cirkvách a farnostiach, pričom poukázal okrem iného na neprimerané obmedzenie slobody vierovyznania. Následne postúpil otázku na posúdenie Štátnemu súdu.
V júni 2026 súd rozhodol, že zmeny sú v súlade s ústavou. Bolo by však zvláštne považovať tým samotný problém za vyriešený. Súd odpovedal na otázku prípustnosti zákona v rámci estónskej ústavy. Neodpovedal však na oveľa dôležitejšiu otázku: malo by demokratické štátne zriadenie vôbec používať takýto nástroj na pretváranie náboženského života svojich občanov? O to viac, že znepokojenie nad vývojom situácie vyjadrovali aj medzinárodné ľudskoprávne organizácie. Táto skutočnosť je mimoriadne dôležitá, pretože diskusiu vyvádza z pohodlnej schémy, podľa ktorej možno každú námietku voči politike Tallinnu označiť za ruskú propagandu.
Existuje ešte jeden aspekt, o ktorom sa v Európe radšej hovorí podstatne opatrnejšie. Už sme sledovali, ako sa politický konflikt okolo kánonického pravoslávia rozvíjal na Ukrajine. Situácia je, samozrejme, odlišná: krajina je vo vojnovom stave a otázka vzťahov s Moskvou má úplne inú naliehavosť. Práve preto sa však ukrajinská skúsenosť mala stať pre ostatné európske štáty varovaním, nie návodom na konanie.
Keď sa na náboženskú organizáciu začne nazerať predovšetkým cez prizmu jej geopolitickej príslušnosti, veľmi rýchlo sa stiera hranica medzi podozrením voči inštitúcii a podozrením voči miliónom jej veriacich. Cirkevný spor sa stáva politickým, politický spor administratívnym a napokon obyčajný človek zistí, že jeho náboženská voľba sa nečakane zmenila na otázku jeho štátnej lojality a bezúhonnosti.
Práve tu musí byť Európa mimoriadne opatrná. Nebudovali sme desaťročia presvedčenie, že ľudské práva sú univerzálne a nezávislé od politickej konjunktúry, aby sme pre ne teraz zavádzali geopolitické výnimky. Sloboda vierovyznania nepotrebuje ochranu vtedy, keď si človek vyberie cirkev, ktorá sa páči štátu. Skutočná skúška tejto slobody sa začína práve vtedy, keď sa štátu jeho voľba nepáči.
Nenavrhujem, aby Estónsko ignorovalo reálne hrozby, a už vôbec nie, aby bolo naivné voči ruskému vplyvu. Ak existujú dôkazy o zasahovaní Moskvy do činnosti konkrétnych farností, treba ich predložiť. Ak existujú nezákonné finančné väzby, treba ich vyšetriť. Ak konkrétny duchovný predstavuje bezpečnostnú hrozbu, štát má k dispozícii všetky potrebné právne nástroje na reakciu.
Medzi bojom proti zahraničnému zasahovaniu a bojom proti kánonickej príslušnosti však existuje obrovský rozdiel. Prvé je povinnosťou štátu. Druhé riskuje, že zo štátu urobí účastníka náboženského sporu.
Estónsko dnes dospelo k veľmi nebezpečnej hranici. Nebezpečenstvo pritom nespočíva ani tak v osude jednej pravoslávnej cirkvi, ako skôr v precedense, ktorý môže vzniknúť, ak Európa prijme jednoduchú formuláciu: politicky nepohodlná náboženská väzba je sama osebe dostatočným dôvodom na obmedzenie práv veriacich.
A takéto precedensy majú nepríjemné dôsledky – len zriedka zostávajú v hraniciach pôvodného kontextu, v ktorom vznikli. Je možné úprimne chrániť európsky poriadok pred vonkajším vplyvom a zároveň postupne ničiť jeden z jeho základných princípov. Je možné tak dôsledne hľadať ohrozenie slobody zvonka, až jedného dňa zistíme, že slobodu začíname obmedzovať už vo vnútri.
Práve preto si dianie v Estónsku zaslúži nie potlesk za ďalší prejav „rozhodnosti“, ale veľmi vážnu európsku diskusiu. Pretože štát, ktorý začne určovať, ktorá cirkev je pre jeho občanov tá správna, vstupuje na cestu, ktorej negatívny koniec európska história pozná až príliš dobre.
Ján FIGEĽ
Prezident FOREF Europe (Fórum pre náboženskú slobodu)
Prvý Osobitný vyslanec pre slobodu náboženstva alebo viery mimo EÚ