Dnes opäť pokračujeme v našom seriáli o diele “Revolúcia a kontrarevolúcia”.  Predchádzajúce časti môžeš nájsť tu, tu a tu. Popísali sme tam proces revolúcie, teraz sa pozrieme na kontrarevolúciu.  Ako si môže čitateľ všimnúť, tento článok predstavuje parafrázu myšlienok Plinia Corrêu de Oliveiru ako ich písal v uvedenom diele; moje poznámky a komentáre k jednotlivým myšlienkam som uviedol ako také.

Zo svojej podstaty je kontrarevolúcia reakciou, čiže akciou zameranou proti inej akcii. Ak sa Revolúcia s veľkým “R” zamerala na zničenie prirodzeného a legitímneho poriadku, tak na jeho obranu je kontrarevolúcia nevyhnutná. Kontrarevolúcia v dnešnej dobe znamená oponovať nezriadeným vášňam vo všetkých rovinách, od sklonov, cez myšlienky až po jej prejavy v kultúre a oponovať ich osobnostiam vo verejnom živote.

Pre profesora de Oliveiru kontrarevolúcia smeruje k obnoveniu právoplatného a prirodzeného poriadku, obnovenie kresťanskej a sviatostnej civilizáci . Vzťah Revolúcie a kresťanskej civilizácie prirovnáva k popínavej rastline, ktorá zo všetkých strán obmotá strom, aby ho napokon zadusila. Tu dodáva, že obnovený poriadok sa bude v určitom zmysle líšiť od predrevolučného v poriadku. Najmä v tom, že väčší dôraz sa dá na tie črty, o ktoré sa viedol zápas so silami Revolúcie, pričom Plinio zdôrazňuje tri aspekty: (1) úcta voči Cirkvi a Pápežovi a odmietnutie sekularizmu, (2) úctu hierarchie a odmietnutie egalitarizmu (3) bdelosť voči nástrahám zla vo všetkých jeho formách.

Ako píše Plinio, dnes je rozšírený istý druh pokrokárstva – čo bolo v minulosti bolo zlé, dnes je to lepšie a v budúcnosti to bude úžasné. Ja dodám, že tento pokrokársky mindset sa v novoveku objavil u Hegela v jeho dialektike téza-antitéza-syntéza a bol veľmi obľúbený nielen u marxistov, ale aj napríklad u talianskych futuristov. Nie je však pravidlom naprieč civilizáciami – viaceré vnímajú čas cyklicky a Homérov a Hesiodov popis je skôr pesimistický – s pribúdajúcim časom sa stráca lesk civilizácie. Tolkien sa na dejiny pozerá podobne – ako jednu dlhú porážku, hoci z času na čas vidno odlesky konečného víťazstva.   

Kontrarevolúcia zo svojej podstaty musí byť tradicionalistická. Ako niekto kto nalomenú trsť nedolomí a hasnúci knôtik neuhasí.  Je kontrarevolúcia konzervatívna? Pokiaľ ide o to, zachovať poklady tradície a kresťanskej civilizácie, tak áno. Ale nie v zmysle uchovať hybridný stav a aktuálne “výdobytky” Revolúcie koexistujúcimi s ešte odolávajúcimi zvyškami kresťanskej civilizácie. Je pokroková? Ak súhlasíme s C.S. Lewisom, že sme ako spoločnosť zablúdili a najpokrokovejšia vec čo môžme spraviť je vrátiť sa na miesto, kde sme zle odbočili – čo je v tomto zmysle najprogresívnejšia vec, lebo sa tým blížime k cieľu, tak áno (viď.  A Mere Christianity). Ak rátame pokroková ako marxistické, či neomarxistické blúznenie o utópii, tak rozhodne nie.  Takisto kontrarevolúcia si nedáva za cieľ technický či materiálny pokrok tanquam finis sui ipsius.

Kto je teda kontrarevolucionárom? Ten čo rozumie duchu Revolúcie a kontrarevolúcie, prvú nenávidí a druhú miluje. Nie je to otázka vzdelania – aj sedliaci vo Vendeé, či Navarre nemali hlboké politicko-filozofické či teologické vzdelanie a boli najlepšími bojovníkmi kontrarevolúcie. Mnohí si však dnes myslia, že sú vo svojom postoji osamotení a boja sa ozvať. Ako hovoril Edmund Burke “ Keď zlí ľudia kujú pikle, dobrí sa musia združovať, inak padnú jeden za druhým”  – pričom odvahu ostatných dobrých ľudí vie často inšpirovať odhodlanie jedného človeka, ku ktorému sa potom radi pridajú. 

Plinio Corrêa de Oliveira zdôrazňoval, že kontrarevolucionári majú svoj odkaz artikulovať vo všetkých rovinách: náboženskej, politickej, sociálnej, hospodárskej, kultúrnej, umeleckej atď.  Dôraz na iba jeden aspekt a ignorovanie ostatných odkrýva tieto oblasti na milosť a nemilosť oponentom. 

V zápase Revolúcie a Kontrarevolúcie neexistuje neutrálna pozícia – či už vedome alebo nevedome, podľa Plinia každý je v rôznej miere intenzity súčasťou jedného z táborov. Revolúcii sa darí postupovať tým, že maskuje svoju pravú podstatu. Najúspešnejšou taktikou je preto demaskovanie ich skutočných zámerov Revolúcie. Hoci revolucionári sú často hlasní a arogantní, keď raz natrafia na odhodlaný odpor, zrazu stíchnu, stratia slová a ostanú im iba nálepky, nadávky a útoky ad hominem. 

Pri zápase s Revolúciou odporúča profesor de Oliveira úzku spolupráca najmä s tými, ktorí vôbec nie sú nasiaknutí revolučnými myšlienkami. Hoci v čiastkových projektoch pripúšťa spoluprácu aj s ľuďmi, ktorí súhlasia s Revolúciou v niektorých bodoch, a v iných ju zásadne odmietajú, zdôrazňuje, že pripustiť dlhodobé a strategické spojenectvo s osobami čiastočne infikovanými vírusom Revolúcie je najflagrantnejšou neopatrnosťou a najčastejšou príčinou zlyhania kontrarevolúcie.

Majú byť v zápase s Revolúciou kontrarevolucionári populistami? Nuž, do rozumnej miery má zmysel snaha nakloniť si davy, ale nemal by to byť primárny cieľ. Väčší dôraz kladie na formáciu elít, slovami Toynbeeho kreatívnej menšiny, ktorá bude natoľko príťažlivá a prítomná v spoločnosti, že ju budú prirodzene nasledovať davy.

Na tomto mieste, v polovici jeho časti o kontrarevolúcie, si opäť dáme záložku a môžte sa tešiť na ďalšie pokračovanie nášho seriálu o Revolúcii a Kontrarevolúcii z pera Plinia Corrêu de Oliveiru. Tento článok zakončím otázkou: vidíte na Slovensku vo verejnom živote skutočných kontrarevolucionárov? Lebo oddaných proponentov Revolúcie vidno viac než dosť.

Andrej Kolárik

Foto wikipedia: Henri du Vergier, comte de la Rochejaquelein, velitel Katolíckej a kráľovskej armády počas vojny vo Vendée