Dnes budeme pokračovať v priblížení diela brazílskeho profesora Plinia Corrêu de Oliveiru Revolúcia a kontrarevolúcia. Teraz popíšem kapitoly 4 až 6.

V štvrtej kapitole si všíma, ako sa tento proces postupne mení, matemorfózuje.  Napríklad počas francúzskej revolúcie ešte stúpenci revolúcie používali aristokratický jazyk ; neskôr meštiansky a napokon jakobínsky. Kyvadlo sa znovu otočilo, keď jakobínsky teror bol neúnosný – späť k meštianskemu étosu, Napoleonovi a napokon k Bourbonovskej reštaurácii, aby sa potom revolučný proces vrátil v omnoho väčšej sile.

Nedajme sa oklamať taktickými ústupmi. Pripomína mi to známu taktiku stepných kočovníkov známu ako partský výstrel – kedy jazda predstiera ústup a nepriateľ sa vydá ju prenasledovať, iba bol zasiahnutý spŕškou šípov od jazdeckých lukostrelcov, ktorí vopred svojmu nepriateľovi prichystali túto pascu.

Revolučný proces prechádza troma rovinami : najprv v sklonoch, potom v myšlienkach a napokon vo faktoch. Najprv sa to prejavuje v sklonoch, ktoré odmietajú konformitu napríklad v umení . Následne sa to prejavuje v myšlienkach. Spočiatku sa tvária, že chcú koexistovať s etablovaným svetonázorom, keď sú však dostatočne silné, začnú naň  otvorene útočiť. Napokon sa to prejaví vo faktoch. Preklopením do inštitúcii, zákonov či obyčajov.   Dodám, že na to nie je nevyhnutný Gramsciho „pochod inštitúciami“: pokiaľ sa dominantný naratív v spoločnosti zmenil, tak to nevyhnutne bude iba otázkou času, kedy sa to prejaví vo svojich dôsledkoch v rovine faktov. 

Nezriadene sklony predstavujú akýmsi hnací motor celého procesu revolúcie. Už pri prvých výbuchoch revolúcie sa prejavujú najhoršie sklony, hoci niekedy sú iba implicitné. Plinio ich prirovnáva k svrbeniu: čím viac sú uspokojované, tým intenzívnejšími sa stávajú. Pripomína to naše príslovie Podaj im prst, a zoberú Ti celú ruku, alebo prirovnanie k salámovej metóde.

Unaví sa niekedy Revolúcia? Hoci sa zdá , že nastávajú obdobia, kedy si dá „time-out“ , obdobia pokoja, tak tieto obdobia sú obdobiami revolučného zrenia. Môžeme povedať, že je to ako ticho pred búrkou.  Ako povedal Lenin,  dejiny postupujú buď pomaly ako ľadovec alebo rýchlosťou blesku.  Vtedy sa naakumulovaná energia vypustí v podobe revolúcie.

Revolúcia postupuje v dvoch rýchlostiach. Je to ako dve autá na tej istej ceste: jedno ide 130 km/h a druhé 40 km/h, obe však idú po tej istej ceste k tomu istému cieľu. Rýchlejšie auto predstavuje tzv. „rýchly pochod revolúcie“ – radikálne hnutie, ktoré dotiahlo revolučné sklony a myšlienky do svojich logických dôsledkov a zdá sa, že bolo odmietnuté. A na druhej strane „pomalý pochod revolúcie“ , ktorý v porovnaní s tým rýchlym pôsobí umiernene a postupuje omnoho pomalšie.  

Mnohí nasadli do toho pomalšieho auta, lebo nedokázali súhlasiť s Revolúciou v jej plnosti. Niektorí sa len nechajú unášať prúdom, iní majú iba výhrady v jednom alebo niekoľkých konkrétnych bodoch, kde sa postavia na odpor. Tento odpor je síce cenný, ale je to odpor v maličkostiach. Nedávnym príkladom môžu francúzski poslanci , ktorí odmietli zapísať tzv. „právo na potrat“ do ústavy, keďže už je vo francúzskych zákonoch aj tak silno ukotvené. Chvályhodné je, že sa postavili na odbor, ale v zásade je otázka detailu.  Napokon spomína typ „polo-kontrarevolucionára“, ktorý odmieta postupy Revolúcie v konkrétnych kľúčových otázkach, ale v iných je konformným s Revolúciou zavedeným status quo.  Do tohto typu možno zaradiť mnohých súčasných konzervatívcov, ktorí ešte sú ochotní zvádzať zápasy v sporoch o konkrétne otázky.

Tu sa Plinio pristavuje pri protestantizme. Na rozdiel od mnohých katolíckych krajín  (Francúzska , Portugalska, Talianska…) sa monarchia v protestantských krajinách (Veľká Británia, Holandsko, Dánsko, Švédsko, Nórsko) udržala. Ako však namieta, vonkajšia forma sa síce zachovala, ale inštitúcia monarchie tam trpí pomalou smrťou.  Napríklad Britániu už v 19. storočí nazvali republikou schovanou pod plášťom monarchie.

Zároveň boli protestanti, najmä reformovaných cirkví kalvínskej tradície, známi svojou šetrnosťou. Dodám, že aj do našej frazeológie vošli obrazy Holanďanov a Škótov ako veľmi šetrných. Ak sme našli sklony k Revolúcii v pýche a zmyselnosti, nie je táto zdržanlivosť vo forme puritanizmu pravým opakom zmyselnosti? Pre Plinia táto šetrnosť spojená s pýchou vytvorila až prehnanú reakciu voči zmyselnosti, ale ktorá vytvorila rigídny, chladný puritanizmus.

Po skončení odbočke k protestantom sa Plinio ešte raz vráti k hybným silám Revolúcie. Odmieta myšlienku, že by iba zlé sklony v človeku dokázali viesť k tak početným víťazstvám Revolúcie a vidí v tom koordinované riadenie tajných organizácii, pričom na ich čele vidí Slobodomurárov, citujúc encykliku Humanum genus od Leva XIII. Osobne si nemyslím, že možno jednej tak malej skupine konšpirátorov prisúdiť celé víťazstvo Revolúcie. V každom prípade treba uznať, že hýbatelia Revolúcie dokážu byť nesmierne efektívni v tom, ako menia spoločnosť.

Či má v tomto Plinio pravdu alebo nie,  mali by sme si v tomto kontexte spomenúť na slová, ktoré povedal Edmund Burke „Keď zlí ľudia kujú pikle, dobrí sa musia združovať, inak padnú jeden za druhým, prehliadanou obeťou v opovrhnutiahodnom zápase“.