Dnes pokračujeme treťou časťou rozboru diela “Revolúcia a Kontrarevolúcia” od brazílskeho profesora Plinia Corrêu de Oliveiru. Prvú časť možno nájsť tu a druhú tu.
Autor definuje Revolúciu ako hnutie s cieľom zničiť legitímny poriadok vecí, pričom nemusí nevyhnutne byť krvavá. Naopak, môže to byť “varenie žaby”, kedy sa postupne prijíma čoraz viac zákonov obmedzujúcich slobodou človeka. Prirodzený poriadok, ktorý chce Revolúcia zničiť, nie je nič menšie, ako kresťanská civilizácia stredoveku, Res Publica Christiana, ktorú spája s konceptom legitimity a sviatostným charakterom.
Zdôrazňuje opäť, ako pýcha a zmyselnosť poháňajú Revolúciu. Pyšný človek totiž nenávidí akékoľvek jarmo, ktoré na neho uvalené, akékoľvek záväzky. Následne začne nenávidieť akúkoľvek autoritu, a vrchnosti. Pýcha tak vedie k radikálnemu a úplnému rovnostárstvu. Ako vymenúva profesor de Oliveira, prejavuje sa to v mnohých rovinách:
Ako rovnosť medzi človekom a Bohom: skrz rôzne formy panteizmu, ateizmu (uvedomujúc si absurditu tvrdenia, že človek by mohol byť Bohom, rovno poprie existenciu Boha) či sekularizmu (keďže nevie potvrdiť existenciu Boha, navrhuje konať v svetskej rovine ako keby neexistoval).
Ako rovnosť v cirkevnej sfére: najmä v rôznych protestantských odnožiach, kde okrem odmietnutia pápežskej autority bola odmietnutá aj autorita biskupov či zvláštne svätenie kňazov.
Ako rovnosť medzi rôznymi náboženstvami: odmieta pripustiť, že môže existovať pravé náboženstvo.
Ako rovnosť v politickej sfére: odstránenie hierarchie medzi vládnucimi a ovládanými, odmietnutie dedičnej monarchie a dedičnej šľachty.
Ako rovnosť v štruktúre spoločnosti: cez potlačenie spoločenskej plurality a aristokratického vplyvu.
Zrušením cuerpos intermedios: potlačenie všetkých prvkov organickej spoločnosti, ktoré stoja medzi človekom a štátom – vrátane rodiny.
Ekonomická rovnosť: buď zrušenie súkromného vlastníctva, alebo dramaticky zvýšená miera prerozdeľovania.
Rovnosť vonkajšieho vzhľadu: štandardizovaný typ oblečenia, bývania, nábytku a podobne.
Rovnosť duší: popieranie rozdielnosti medzi ľuďmi, dokonca aj medzi mužmi a ženami.
Rovnosť v sociálnych vzťahoch: odmietanie prirodzenej hierarchie a autority napríklad starších, učiteľov, rodičov a podobne.
Rovnosť v medzinárodnom poriadku: dnes sú si formálne všetky štáty rovné, v minulosti boli rôzne hodnosti panovníkov (cisár, kráľ, vojvoda, gróf).
Rovnosť medzi rôznymi časťami štátu: Revolúcia odmieta akékoľvek miestne špecifiká. Napríklad Francúzska revolúcia nielenže potláčala miestne jazyky ako bretónčinu, ale zrušila aj ich lokálne parlamenty. Centralizácia sa prejavila aj tým, že zrušila doterajšie celky a rozdelila územie do departementov, ktorých názvy vychádzali iba z pomenovania prírodných prvkov – pohorí či riek.
Rovnosť a nenávisť voči Bohu : tu cituje Akvinského a hovorí, že Prozreteľnosť stanovila nerovnosť aj medzi anjelmi ako súčasť prirodzeného poriadku. Človek trvajúci na rovnosti ako základnom princípe by tak metafyzicky chcel poprieť rozdiel medzi Stvoriteľom a tvorstvom a stavia sa tak proti Bohu.
Rovnako ako pýcha vedie k rovnostárstvu, Plinio uvádza, že pôvod liberalizmu v zmyselnosti. Predsa rovnostárstvo vedie k tomu, že hierarchia v duši je zrušená, a nezriadené vášne sa uvoľnia a prestanú podriaďovať rozumu a vôli. Podľa profesora de Oliveiru je podstatou liberalizmu právo myslieť si, cítiť a robiť čokoľvek, čo nezriadené vášne požadujú.
V momente, keď si sily Revolúcie uvedomili, že liberalizmus bude viesť k nerovnosti ľudí, tak rovnosť im bola prednejšia a priklonili sa k socializmu, systému, ktorý zakazoval tisíce dobrých vecí, ale systematicky uspokojoval neresti ako závisť, lenivosť či smilstvo. Ako však upozorňuje, konečným cieľom Revolúcie je stav marxistického anarchizmu.
Samozrejme, ľudská prirodzenosť je náchylná k hriechu a tak je človek otvorený voči zlým sklonom. Slobodná vôľa človeka sa pre ne môže dobrovoľne rozhodnúť. Môže sa dokonca rozhodnúť odmietnuť prirodzený zákon ako taký a vtedy sa podľa Plinia stáva zapáleným stúpencom Revolúcie.
Po opise toho, ako Revolúcia zasahuje dušu človeka, sa Plinio zameral na to, ako sa Revolúcia premieta do roviny kultúry a umenia. Ako sa často cituje, politics is downstream from culture. Zhubný vplyv “Revolučnej” kultúry, ktorá vedie až k vulgárnosti, považuje za škodlivejší ako vplyv zlých zákonov. Preto za záslužnejšie považuje stiahnutie z obehu dekadentných filmov ako povalenie ľavicovej vlády.
Profesor de Oliveira ďalej rozvíja, že Revolúcia je následkom hriechu, a preto sa pokúša poprieť koncept hriechu a existencie morálneho zákona. Pokiaľ človek nie je hriešny, tak potom nepotrebuje Spasiteľa. Toto popretie hriechu tiež prešlo viacerými rovinami.
V rovine jednotlivca: V liberálnej fáze bol človek vnímaný ako obdarený rozumom, silnú vôľu a tomu podriadené vášne. Štát sa vnímal ako nutné zlo a riešením kriminality bola všeobecná školská dochádzka.
V rovine davov a štátu: Keď sa nepresnosti v zidealizovanom jednotlivcovi prejavili, tak sa prešlo k myšlienke, že hoci jednotlivec sa môže mýliť, tak davy majú vždy pravdu – to je základnou premisou volebného procesu. Ako keby masy tiež nepodliehali vášňam.
V rovine vedy a technológie: Napokon, človek podľahol dojmu, že vyzbrojený výdobytkami vedy a techniky dokáže odstrániť všetky zlá tohto sveta a nastoliť pozemský raj bez spoločenských a hospodárskych nerovností, skrátka utópiu. V tomto zmýšľaní človek vôbec nepotrebuje Krista, keďže jeho spasiteľom budú veda a technika.
V rámci tohto zmýšľania sa predpokladá večný mier, pričom technika odstráni príčiny vojny, pričom sa využije veda na dokázanie škodlivosti vojny. Tu poukazuje na zásadný kontrastu medzi armádou a Revolúciou. Ozbrojené sily sú zo svojej podstaty kontrarevolučné, keďže vychádzajú z princípov že, existujú dobrá dôležitejšie ako život, za ktoré sa oplatí bojovať. Étos armády je priamy, postavený na myšlienkach vojenskej cti, kým sily revolúcie majú radšej kľučky, pikle a podobne.
Tu zakončuje profesor Plinio Corrêa de Oliveira prvú časť venovanú Revolúcii. V ďalšom pokračovaní nášho seriálu prejdeme do Kontrarevolúcie.
Comment