V posledných dňoch premýšľam o mojich priateľoch moslimoch, najmä o tých zo Sýrie. V našich správach sa opäť objavujú informácie o bojoch – sýrski rebeli obkľúčili Aleppo, Hamu a smerujú do Homs. Na sociálnych sieťach mojich sýrskych kamarátov vidím nádejné správy o oslobodení. Tak veľmi by som týmto mojim moslimským bratom a sestrám priala mier.
Nedávno som v kresťanskej skupine otvorila tému moslimskej viery. Chcela som hovoriť o tom, ako niektorí utečenci zo Sýrie stratili kontakt so svojou vierou. Často totiž nemajú priestor na jej praktizovanie. Spomenula som, aké ťažké to bolo aj pre mňa, keď som pracovala v krajinách, kde nebol katolícky kostol. Pamätám si tú radosť, keď som ho konečne našla – hoci v skromných podmienkach, v rodinnom dome.
Jedna moja moslimská kamarátka bola novinárkou v Sýrii. Po nástupe Asadovho režimu sa ocitla vo väzení. Doma na ňu čakal malý syn. Keď ju prepustili, celá rodina musela ujsť kvôli vyhrážkam. Už 14 rokov nevidela svojich rodičov inak ako cez internet. Jej syn si dodnes pamätá sniperov na strechách domov. Dnes zanevrela na vieru, ktorá bola zneužitá vo vojne.
Slová pápeža Františka
V čase adventu som sa zamýšľala nad slovami pápeža Františka:
„Prosím Boha, aby pripravil naše srdcia na stretnutia s bratmi bez ohľadu na rozdiely v ideách, jazyku, kultúre, náboženstve; aby pomazal celé naše bytie olejom svojho milosrdenstva, ktorý lieči rany omylov, nepochopenia, prosím o milosť, aby nás s pokorou a miernosťou poslal na náročné, ale plodné chodníky úsilia a pokoja.“ (Fratelli Tutti č. 254)
Tieto slová ma vedú k spomienkam na skvelých moslimských ľudí, ktorých som stretla počas humanitárnych misií. V Sýrii som mala tím úžasných ľudí, ktorí riskovali životy, aby pomohli druhým. Jeden z nich, spolu so svojou manželkou lekárkou, prevážal v sanitke peniaze na zásobovanie pekární, ktoré zabezpečovali chlieb pre utečencov v horách. V kopcoch a jaskyniach poskytovali zdravotnú pomoc ukrytým rodinám s deťmi.
Mrzí ma, keď si moslimov predstavujeme iba ako bojovníkov, či atentátnikov.
Spomienky na vojnu a informačné manipulácie
Keď sa dnes hovorí o rebeloch a operáciách v Sýrii, nemôžem zabudnúť na informačnú vojnu, ktorá tú ozajstnú sprevádza. K jednej udalosti som dostávala niekoľko rôznych interpretácií v týždennom mediálnom prehľade. Realita je pre bežných ľudí často ukrytá pod vrstvami propagandy a politických záujmov.
Spomínam si na rok 2013, keď svet šokoval chemický útok sarínom. Spojené štáty a Francúzsko uvažovali o leteckých úderoch na Sýriu. Pápež František vtedy vyzval k intenzívnym modlitbám a pôstu za Sýriu a postavil sa proti všetkým bojom, vrátane leteckých útokov proti sýrskemu režimu, o ktorých uvažovali Spojené Štáty a Francúzsko. Dokonca vyzval lídrov G20 k odloženiu útoku. Tieto plány nakoniec zastavila rezolúcia OSN, ktorú spoločne prijali USA a Rusko. Vyžadovala zničenie chemických zbraní pod medzinárodným dohľadom. Neskoršie správy ukázali, že chemické zbrane boli v konflikte použité aj po roku 2013.
V roku 2014 Islamský štát vyhlásil Kalifát a za svoje hlavné mesto vyhlásil sýrske mesto Rakka. Rusko v roku 2015 priamo zapojili do bojov v Sýrii. Svoju intervenciu odôvodnili snahou eliminovať islamský štát.
V tom čase už prebiehala vojna na Donbase. V knihe Donbas, ktorú napísal Tomáš Forró, jeden z proruských vojakov, ktorí zvažoval naverbovanie do Sýrie spomína: “ medzi vojakmi sa šepká, že v lete odletelo do Sýrie lietadlo, plné bojovníkov z Donbasu, okolo tristo ľudí. Živí sa vraj vrátili len siedmi. Tí, ktorí prežili Sýriu hovoria, že vojaci z Donbasu tam Rusom slúžia na ich rýchlu likvidáciu. Moskva tak znižuje stavy nepotrebných jednotiek, šetrí na žoldoch a jedným ťahom sa ešte zbaví stoviek párov oči, ktoré toho na Ukrajine videli príliš veľa.“
Príbehy odvahy a priateľstva
V tých najťažších časoch som videla moslimov, ktorí žili svoje hodnoty odvahy, solidarity a lásky k blížnym. V Turecku mi pomohla mladá moslimka, ktorá zdieľala moje konzervatívne hodnoty, hoci aj ona čelila tlakom spoločnosti. Rodičia jej bránili vzťahu s kresťanom, jej brat musel opustiť rodinu kvôli svojej sexuálnej orientácii. Pre známu moslimskú rodinu to bola jedna rana za druhou, ktorú spracovávali veľmi ťažko.
V čase intenzívnych bojov v Aleppe mi na mysli utkvela aj Talianka Francesca Borri, posledná zahraničná novinárka v povstalcami ovládanom Aleppe. Jej kniha Syrian Dust: Reporting from the Heart of the War bola preložená do 21 jazykov.
Nádej na návrat
Spoznala som mnoho skvelých moslimských priateľov. Obdivujem ich odvahu a vieru. Dnes im prajem jediné – aby mohli jedného dňa v pokoji a bezpečí vrátiť sa domov. Možno ich príbehy pomôžu aj nám otvoriť srdcia pre stretnutia, ktoré liečia a budujú mosty, nie múry.
Neviem prečo, ale keď som potrebovala s niečím pomôcť – nielen v Turecku, Sýrii, ale aj na Ukrajine, Boh mi vždy do cesty poslal moslima.
Konzervatívna žena v liberálnom svete @MajČu